ROZSUDKY BUDÚ KONEČNE VEREJNÉ

2.5.2006 | Peter Wilfling | SME

Od januára platná novela zákona o slobodnom prístupe k informáciám zakotvila doposiaľ príliš nepovšimnutú, ale významnú zmenu. Podľa starého znenia zákona nemohli byť sprístupnené informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti súdov. Novela k tejto formulácii pripojila dovetok "okrem informácie o rozhodnutí alebo o výsledku konania". Čo to znamená? Ide o to, že informácie o rozhodnutí súdu, a teda logicky aj informácie o obsahu či odôvodnení súdneho rozhodnutia, nemôžu už zostať neverejné a na požiadanie musia byť sprístupnené.

Sprístupnené teda musia byť aj texty rozsudkov súdov. Samozrejme, po vylúčení chránených informácií, napríklad osobných údajov. Verejnosť rozsudkov je v demokratických krajinách bežnou praxou a najmä vyššie súdy dokonca iniciatívne zverejňujú svoje rozhodnutia na internete. Podobne novela českého zákona o prístupe k informáciám zakotvila, že rozsudky súdov sa musia na požiadanie sprístupniť verejnosti. Ide o prax veľmi významnú pre zvýšenie dôveryhodnosti súdov, ale aj pre verejnú kontrolu výkonu súdnictva.

Jednou z kľúčových úloh súdov je dozerať, aby vládna a zákonodarná moc dodržiavali zákony a ústavu. Tento "kontrolór" však tiež nemôže zostať bez akejkoľvek kontroly. Je dôležité, aby sa každý občan mohol presvedčiť, že súdy rozhodujú podľa zákona a spravodlivo a že naozaj chránia jeho práva. V tom je aj zmysel princípu, že súdne pojednávania sú prístupné širokej verejnosti. Nie je teda ani dôvod, prečo by nemalo byť verejné to najdôležitejšie - ako súd rozhodol a čím svoje rozhodnutie zdôvodnil. Neverejné rozhodovanie súdov a utajené rozsudky sa len ťažko môžu tešiť dôvere.

V demokratickej krajine, za ktorú sa považujeme, majú byť rozhodnutia štátu vrátane rozhodnutí súdov nielen verejné, ale aj verejne a racionálne zdôvodniteľné. Je pravda, že rozsudky môžu byť často zložité a právne problémy riešené súdom komplikované. Zákony i rozsudky sú však vytvorené normálnym ľudským rozumom. Nejde o tajomnú vedu, ktorá by bola pre bežných "smrteľníkov" nedostupná a nepochopiteľná.

Rozhodnutia súdov musia byť preto racionálne a logické a zároveň aj zrozumiteľné, presvedčivé a dostatočne zdôvodnené. Je to nevyhnutná podmienka ich verejnej akceptovateľnosti a legitimity. Nielen odborná právnická verejnosť, ale aj všetci občania majú právo vyjadrovať sa k rozumnosti rozsudkov súdov a tiež ich aj spochybňovať alebo kritizovať (čo však zároveň samozrejme neruší povinnosť súdne rozhodnutia dodržiavať). Široká verejná diskusia o rozumnosti a spravodlivosti rozsudkov významne prispieva k väčšej kvalite rozhodnutí, k väčšiemu pocitu zodpovednosti zo strany sudcov a k spravodlivejšiemu rozhodovaniu. A zároveň aj k väčšej dôveryhodnosti súdov i samotného štátu. Predpokladom tohto je práve verejnosť rozsudkov.

Napríklad v USA sa o mnohých rozsudkoch súdov vedú doslova celonárodné diskusie, do ktorých sa zapájajú nielen právnici, ale aj verejnosť. Americký senátor D. Money hovorí, že akceptuje rozhodnutie Najvyššieho súdu "presne do tej miery, do akej sa zakladá na zdravom rozume a do akej je zdôvodnené rozumnou logikou", avšak nie v tom prípade "keď porušuje zákony zdravého rozumu", hoci sa mu ako občan napriek tomu musí podrobiť.

Povinnosť zverejňovať rozsudky súdov u nás doteraz chýbala. Ministerstvo spravodlivosti začne z vlastnej iniciatívy zverejňovať rozsudky súdov na internete. Je to nesporne záslužný krok. Pôjde však len o rozsudky okresných a krajských súdov v občianskoprávnych a obchodných veciach, nie v trestných veciach, ani vo veciach preskúmavania zákonnosti rozhodnutí štátnych a samosprávnych orgánov. Nie je zrejmé, prečo nebudú zverejňované aj všetky rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. Tie majú totiž najväčší význam a zároveň aj konečnú platnosť. Niektoré rozsudky síce najvyšší súd zverejňuje, ale sú to iba určité vybrané rozhodnutia. V iných krajinách bolo vždy prvým krokom práve zverejnenie všetkých rozsudkov najvyššieho súdu.

Sprístupňovanie rozsudkov môže v niektorých prípadoch priniesť aj zložitejšie situácie a vyžiada si teda zvýšené kapacity súdov. Investovať do toho však určite stojí za to, pretože zabezpečiť spravodlivosť a dôveryhodnosť súdnictva musí byť pre štát prioritou.

Peter Wilfling (autor je právnik a člen združenia Občan a demokracia)