Ľudia mimo hry

Podobných prípadov, ako bola skládka v Pezinku, je na Slovensku množstvo. Iba tým, že sa o ne médiá nezaujímajú, skončia v zabudnutí. Ľudia, ktorí sa ozvú a trvajú na svojich právach, často nakoniec rezignujú pod tlakom byrokratickej mašinérie, bezohľadných pod­ni­ka­teľov alebo zastrašovania.

Je základnou slušnosťou, aby ten, na koho zdravie a životné prostredie môže mať stavba alebo prevádzka vplyv, mohol byť účastníkom úradného povoľo­vania. Ak občan nemá postavenie „účastníka“, jeho možnosti niečo ovplyvniť sú veľmi malé. Iba účastník konania má právo, aby jeho pripo­mienky úrad zohľadnil a pri porušení zákona má právo domáhať sa nápravy na nezávislom súde.

Jednotlivci to však v praxi v dôsledku neodborného alebo často zlomyseľného postupu úradov majú ťažké. Napríklad podľa Krajského stavebného úra­du v Trnave nie je pri po­vo­ľovaní zapáchajúcej gumárne v obci Pata účastníkom ani jeden z okolo bývajúcich obyvateľov. Úrad tvrdí, že nikto z nich nemôže byť výrobou dotknutý, a keďže na dodržiavanie zákonov vraj dozerajú úrady, účasť občanov nie je potrebná. Mimochodom, občianke, ktorá mala odvahu a domáhala sa toho, aby starosta a stavebný úrad obce Pata dodržiavali zákony, zhorelo v noci pred jej domom auto.

Preto zákony pred 1. decembrom 2007 umožňovali, aby sa účastníkom úradného povoľo­vania závažných prevádzok mohlo stať aj združenie obyvateľov obce, v ktorej mala prevádzka stáť. Spojenie obyvateľov obce do združenia bolo často jedinou možnosťou, ako sa ľudia mohli stať účastníkmi a ako si mohli chrániť zdravie a životné prostredie.

Účastníctvo združení občanov pri povoľovaní tých najzávažnejších prevádzok bolo však od decembra 2007 zrušené, a to na návrh poslancov Záhumenského (Smer), Slabého (SNS), Košútovej (Smer) a Kramplovej (HZDS) a s tichou podporou ministra životného prostredia Izáka (SNS) a exministra pôdo­hos­podárstva Jureňu (HZDS). Ide napríklad o povoľovanie banskej ťažby, elektrární, skládok a spaľovní nebezpečného odpadu, chemických tovární, cementární, kafilérií, výroby jedov alebo závažných zásahov do prírody. Vládni poslanci zrušili napríklad účastníctvo združenia obyvate­ľov, ktorí by sa chceli zapojiť do povoľovania elektrárne v Trebišove, ťažby uránu pri Košiciach, ťažby perlitu v tokajskej oblasti alebo ťažby zlata v Kremnici.

Zo znenia zmenených zákonov vyplýva, že úrady sa nemusia pripomienkami združení občanov zaoberať. Môžu ich vlastne „hodiť do koša“. A keď úrad poruší zákon, združenie sa nebude môcť odvolať ani sa domáhať nápravy na súde.

Hoci sú tieto zákony v rozpore s medzinárodným dohovorom aj s predpismi Európskej únie, vládnych poslancov ani ministerstvá to nezaujímalo. Ani vtedy, keď na to upozorňovali legislatívna rada vlády alebo legislatívny odbor parlamentu. Keď z tohto dôvodu zákony vetoval aj prezident, vládni poslanci ich napriek tomu znovu schválili. Ťažko sa brániť záveru, že nešlo o nevedomosť, ale o zlomyseľnosť. Pre hluchotu vládnych poslancov a ministrov bude teraz musieť protiprávny stav riešiť Európska komisia. Slovenské elity ešte, žiaľ, nedospeli k tomu, aby si uvedomili, že život v zdravom prostredí je základným predpokladom spokojného života ľudí, ale aj rozvoja štátu a dobrého stavu ekonomiky.

(uverejnené v denníku SME, 29. 3. 2008)

© 2010 Občan, demokracia a zodpovednosť