Ľudia mimo hry
Peter Wilfling
Podobných prípadov, ako bola skládka v Pezinku, je na Slovensku množstvo. Iba tým, že sa o ne médiá nezaujímajú, skončia v zabudnutí. Ľudia, ktorí sa ozvú a trvajú na svojich právach, často nakoniec rezignujú pod tlakom byrokratickej mašinérie, bezohľadných podnikateľov alebo zastrašovania.
Je základnou slušnosťou, aby ten, na koho zdravie a životné prostredie môže mať stavba alebo prevádzka vplyv, mohol byť účastníkom úradného povoľovania. Ak občan nemá postavenie „účastníka“, jeho možnosti niečo ovplyvniť sú veľmi malé. Iba účastník konania má právo, aby jeho pripomienky úrad zohľadnil a pri porušení zákona má právo domáhať sa nápravy na nezávislom súde.
Jednotlivci to však v praxi v dôsledku neodborného alebo často zlomyseľného postupu úradov majú ťažké. Napríklad podľa Krajského stavebného úradu v Trnave nie je pri povoľovaní zapáchajúcej gumárne v obci Pata účastníkom ani jeden z okolo bývajúcich obyvateľov. Úrad tvrdí, že nikto z nich nemôže byť výrobou dotknutý, a keďže na dodržiavanie zákonov vraj dozerajú úrady, účasť občanov nie je potrebná. Mimochodom, občianke, ktorá mala odvahu a domáhala sa toho, aby starosta a stavebný úrad obce Pata dodržiavali zákony, zhorelo v noci pred jej domom auto.
Preto zákony pred 1. decembrom 2007 umožňovali, aby sa účastníkom úradného povoľovania závažných prevádzok mohlo stať aj združenie obyvateľov obce, v ktorej mala prevádzka stáť. Spojenie obyvateľov obce do združenia bolo často jedinou možnosťou, ako sa ľudia mohli stať účastníkmi a ako si mohli chrániť zdravie a životné prostredie.
Účastníctvo združení občanov pri povoľovaní tých najzávažnejších prevádzok bolo však od decembra 2007 zrušené, a to na návrh poslancov Záhumenského (Smer), Slabého (SNS), Košútovej (Smer) a Kramplovej (HZDS) a s tichou podporou ministra životného prostredia Izáka (SNS) a exministra pôdohospodárstva Jureňu (HZDS). Ide napríklad o povoľovanie banskej ťažby, elektrární, skládok a spaľovní nebezpečného odpadu, chemických tovární, cementární, kafilérií, výroby jedov alebo závažných zásahov do prírody. Vládni poslanci zrušili napríklad účastníctvo združenia obyvateľov, ktorí by sa chceli zapojiť do povoľovania elektrárne v Trebišove, ťažby uránu pri Košiciach, ťažby perlitu v tokajskej oblasti alebo ťažby zlata v Kremnici.
Zo znenia zmenených zákonov vyplýva, že úrady sa nemusia pripomienkami združení občanov zaoberať. Môžu ich vlastne „hodiť do koša“. A keď úrad poruší zákon, združenie sa nebude môcť odvolať ani sa domáhať nápravy na súde.
Hoci sú tieto zákony v rozpore s medzinárodným dohovorom aj s predpismi Európskej únie, vládnych poslancov ani ministerstvá to nezaujímalo. Ani vtedy, keď na to upozorňovali legislatívna rada vlády alebo legislatívny odbor parlamentu. Keď z tohto dôvodu zákony vetoval aj prezident, vládni poslanci ich napriek tomu znovu schválili. Ťažko sa brániť záveru, že nešlo o nevedomosť, ale o zlomyseľnosť. Pre hluchotu vládnych poslancov a ministrov bude teraz musieť protiprávny stav riešiť Európska komisia. Slovenské elity ešte, žiaľ, nedospeli k tomu, aby si uvedomili, že život v zdravom prostredí je základným predpokladom spokojného života ľudí, ale aj rozvoja štátu a dobrého stavu ekonomiky.
(uverejnené v denníku SME, 29. 3. 2008)